Pokiaľ máme niekam napredovať, potrebujeme pracovať spoločne a poskytnúť pomoc tam, kde je naozaj potrebná. Mám radosť zo slovenskej veľkorysosti, vďaka ktorej sú možné zmeny aj za hranicami našej krajiny.

Ako koordinátorka rozvojových projektov pracujem už 18 rokov. Často sa ma ľudia pýtajú, čo to vôbec znamená tá rozvojová pomoc, aké sú to projekty? V podstate odpoveď je veľmi jednoduchá, cieľom je odstraňovanie chudoby a dosiahnutie udržateľného rozvoja. Projekty, na ktorých som pracovala ja sa realizovali najmä v Afrike, a to v Rwande, Demokratickom Kongu, na Madagaskare či v Burkina Faso. Najčastejšie sú to projekty zamerané na zabezpečenie vzdelania, zdravotnej starostlivosti, ale veľmi často aj zabezpečenie jedla.

Projekt, ktorý mi najviac prirástol k srdcu je sa volá Adopcia srdca. Bola som pri jeho zrode u nás na Slovensku, a preto mi je veľmi blízky. Vďaka Adopcii srdca majú tisícky detí nielen v Afrike šancu mať normálny život, vzdelávať sa a zaistiť lepšie podmienky pre ich rodiny v budúcnosti. Úplné počiatky projektu sa spájajú s tragickými udalosťami, ktoré sa v roku 1994  odohrali v Rwande, kedy v priebehu 90 dní prišlo o život viac ako 800 tisíc ľudí. Vojna a genocída v tejto oblasti zanechali následky, z ktorých sa krajina spamätáva dodnes. V dôsledku týchto udalostí v Rwande ostalo obrovské množstvo sirôt. Adopcia srdca vznikla ako reakcia na túto situáciu. Vďaka adoptívnym rodičom zo Slovenska až do dnes tisícky detí našli oporu a pomoc v ľuďoch s dobrým srdcom.

Nemôžem však ani opomenúť výstavbu zdravotných stredísk, škôl či tried. A samozrejme studne a vodovody, to je to, čo bežných obyvateľov afrického kontinentu najviac trápi. Každodenné putovanie za zdrojom vody je prevažne povinnosťou detí. Toto sme spoločne dokázali vybudovať vďaka štedrosti Slovákov. Často, keď som v Afrike cítim vo svojom srdci hrdosť na moju krajinu a na ľudí, vďaka ktorým môžem vidieť, ako sa mení osud človeka, dieťaťa či rodiny.

Nie som len koordinátorkou rozvojových projektov, ale aj adoptívnou matkou. V malej dedinke na juhu Rwandy má môj syn 12 ročného brata Fabrica. Pre deti žijúce v týchto podmienkach nie je samozrejmé navštevovať školu či 3 krát do dňa jesť. Aj vďaka systematickej pomoci, duchovnej a finančnej podpore a spojeniu sa naozaj tisícok ľudí majú tieto deti šancu na plnohodnotný život.

Práca v teréne, v náročných podmienkach s ľuďmi z iných kultúr, ma naučila ako spolupracovať, ako spájať rôznych ľudí, aby sme spoločne dokázali prekonať prekážky a dosiahli niečo dobré. Naučila ma rešpektu a úcte k tým, ktorých často staviame na okraj spoločnosti. Ich úsmevy a pozitívne zmýšľanie, napriek ich neistým osudom, priniesli úplne nový rozmer do môjho života. Som vďačná za to, kde a v akých podmienkach žijem. Zároveň si ešte viac uvedomujem potrebu vnímať vlastné okolie a tých, ktorí potrebujú našu pomocnú ruku.

Skúsenosti, ktoré som nadobudla ma motivujú pokračovať v mojej práci. Viem aká dôležitá je pomoc ľuďom, a aj preto som sa rozhodla kandidovať na post predsedníčky Nitrianskeho samosprávneho kraja.